HISTÓRIA PLEMENA

Bulteriér bol vyšľachtený v polovici 19. Storočia. Vyšľachtil ho James Hinks z Birminghamu vo Veľkej Británii a už v roku 1862 ho vystavil ako samostatné plemeno.

Vznikol krížením starého typu bulldoga a už neexistujúceho starého anglického bieleho teriéra. Čo všetko, teda aké rôzne psy sa na plemenitbe podieľali, nie je možné presne určiť. V tých časoch bola totiž plemenitba tajomstvom chovateľa. Ani záznamy z vtedajších plemenných kníh veľa neozrejmia. Jedno je však isté, krížením svojich najlepších psov získal veľmi rýchlo psa, ktorý sa konštitučne stal stabilným. Je však isté, že telesná konštrukcia a prvotný vzhľad vytvoril použitím už spomínaných plemien, poslúžili mu aj na zafixovanie bielej farby a krátkej srsti. Na zafixovaní povahových kvalít sa nesporne podieľal hlavne starý biely anglický buldog. Starý anglický teriér odovzdal potomkom ľahkosť, rýchlosť a poľovné vlohy. Výškovo ich znížil a dal im potrebné vlohy. Na zušľachtenie exteriéru použil už vtedy prešľachteného stafordšíra. Účasť pinča, chrta, dalmatína a pointra je sporná. Použil kvalitné gény príbuzenskou plemenitbou a uložil ich do svojho produktu tak pevne, že ani po viac ako 150tich rokoch sa s nimi nedá pohnúť. Vedel, čo chcel a vytýčil si aj chovateľský cieľ. Vypestovať nové plemeno, pracovne vynikajúce a aj pekné. Chcel, aby v malom tele bol veľký bojový duch. James Hinks je teda právom považovaný za otca bulteriéra. Nové plemeno prekvapilo a oslnilo nielen silou a bojovnosťou v arénach, ale aj nezvyčajným vzhľadom na výstavách. Práve jeho vzhľad bol dôvodom udržania chovu aj po páde záujmu o psie zápasy. Bulteriér nebol veľmi využívaný v boji psa proti psovi. Anglická šľachta si pre ne našla aj iné miesto v arénach pri zabíjaní potkanov, býkov, medveďov a inej zveri. Vyznamenal sa hlavne v zabíjaní krýs v aréne. Bulteriéri držali rekordy v najväčšom počte zabitých krýs za rôzne časové intervaly. Nedá sa teda poprieť, že cesta tohto plemena za uznaním začala v aréne, ale rokmi šľachtenia sa z gladiátorov stali atraktívni, súladní a krásni bieli gavalieri.

Okolo roku 1860 prišli do módy aj výstavy psov. Zápasy v arénach boli zároveň striktne zakázané a človek sa naučil týchto psov posudzovať aj z iného hľadiska, nielen ako bojovníka. Zakladali sa chovateľské kluby, vznikali štandardy jednotlivých plemien a vznikol pojem čistokrvný pes. V tomto období sa na jednej takejto výstave objavila čisto biela sučka bulteriéra. Zo začiatku bol tento nový typ psa odbornou i neodbornou verejnosťou odmietnutý. Ľudia pochybovali o jeho kvalitách. Predpokladali, že vďaka plemenitbe stratili silu svojich predkov – buldogov. Aby sa ľudia o svojom omyle presvedčili, poslali sučku znova späť zápasiť. Keď potom v rámci jedného dňa absolvovala boj, nezranená sa objavila na výstave a získala aj ocenenie, bola táto nová rasa verejnosťou prijatá. Majiteľom a zároveň aj chovateľom tejto sučky bol samozrejme spomínaný James Hinks. Druhým dôkazom Jamesa Hinksa o potvrdení kvalít tohto plemena bola sučka Puss. Stavil sa o 5 anglických libier a debnu šampanského, že jeho Puss premôže akéhokoľvek súpera. V historickom súboji nastúpil proti nej chýrny a tretinu ťažší pes a pekná, jemná, biela Puss ho za 31 minút usmrtila bez toho, aby utŕžila vážnejšie škrabnutie. Pre vtedajší kynologicko - arénny svet to bol šok a Puss, vedľa ktorej v Hinksovom psinci stálo viacej rovnako vyzerajúcich jedincov, týmto víťazstvom otvorila sebe a svojím súkmeňovcom, neskôr pomenovaných ako bulteriéri, cestu do vtedajšieho kynologického sveta.

V roku 1888 bol publikovaný štandard bulteriéra anglickým klubom „The Bull Terrier Club“, ktorý bol založený ako prvý klub chovateľov tohto plemena v roku 1887. V roku 1895 bolo plemeno uznané v „American Kennel Clube“. Dnes je bulteriér považovaný za vrcholné majstrovské dielo anglickej kynológie.

Cesta bulteriéra za hranice Anglicka

            V roku 1864 sa dostal do Nemecka prvý bulteriér, priamo od Jamesa Hinksa. Bol to zakladateľ chovu v Európe. Vlastnil ho Dr. Wolf a spolu s chovateľom L. Escha, takisto z Nemecka, produkovali psov, ktorí sa stali predkami bezmála všetkých psov, ktoré sú dnes v Európe. Od pána Wolfa pochádzajú prvé psy vo Švajčiarsku, Rakúsku a mnohých iných štátoch. Vo Švajčiarsku sa prvý zápis bulteriéra datuje od roku 1883. Ďalší kúsok dejín bulteriéra v Európe napísal prof. Haucka z Viedne. Až do vypuknutia druhej svetovej vojny výrazne a na trvalo ovplyvnil chov plemena najmä v Rakúsku a Nemecku. Ťažké pracovné psy ustúpili elegantnej stavbe nového bulteriéra. Dokonca na švajčiarskych výstavách sa posudzovalo buď podľa anglického štandardu alebo podľa hauckovho štandardu. Štandard vo vnútrozemí Európy sa čoraz viac vzďaľoval od štandardu v materskej krajine – v Anglicku. Až po druhej svetovej vojne sa chovatelia začali vracať k pôvodnému štandardu z Anglicka. Na počesť pána Haucka sa dodnes koná každé dva roky prestížna výstava bulteriérov pod názvom Hauck Memorial, organizovaná rakúskym bulteriér klubom. V USA sa toto plemeno chová od roku 1869. V prehľade vývoja je určite zaujímavý fakt, že v Nemecku sa už v roku 1887 na výstave v Stuttgarte zúčastnilo až 12 bulteriérov. Počet bol však naďalej nízky a až po roku 1960 presiahol vyše 100 šteniat odchovaných ročne.

Prvé zmienky o plemene na území Čiech a Slovenska

Prvý písomný doklad o výskyte bulteriéra v Československu sa datuje od roku 1946, kedy si František Horák z Klánovic v Čechách, doviezol od rakúskej chovateľky Theresy Wochian bieleho psa – Therresen´s Tajjar. Tento pes v Čechách bohužiaľ do chovu požitý nebol. V nasledujúcom roku boli do Čiech z rovnakej chovateľskej stanice dovezení ešte dvaja jedinci, biely pes Therresen´s Froh-Sinu a farebná sučka Therresen´s Fidelia, tento pár založil dvoma spoločnými vrhmi český chov bulteriérov. Fidelia v rokoch 1952, 1953 a 1954 získala titul šampióna ako prvá bulteriérka v Českej republike. Lesník a veľký obdivovateľ bulteriérov, František Anderlem založil chovateľskú stanicu Gladiátor. V roku 1969 získala fena City Gladiátor titul interšampiónky ako prvý český bulteriér. Rovnako z tejto chovateľskej stanice pochádza aj druhý intešampión v Čechách a v poradí tretí intešampión, sučka Kygwa Beauty sa stala zakladateľkou chovu Alet. (Chovateľská stanica Alet sa svojou kvalitou jedincov podľa mnohých stala vzorom viacero popredných chovateľov nielen v Čechách a na Slovensku. Meno jej chovateľskej stanice je zárukou kvality, jej psy môžeme nájsť v mnohých rodokmeňoch kvalitných európskych psoch a jej jedince za čias aktívneho chovu boli na výstavách priam neporaziteľné. Majiteľka chovateľskej stanice pani Alena Tvrzová značne ovplyvnila chov nielen doma a to nielen svojimi psami, ale aj viacerými importovanými psami hlavne z nórskej chovateľskej stanice Espena Thyggesena, Quest. Bohužiaľ sa v súčasnosti pani Tvrzová už chovu bulteriéra nevenuje. Je však naďalej uznávanou špecialistkou a posudzovateľkou exteriéru). V týchto rokoch však nebolo ľahké chovať bulteriérov, každý chovný pes musel úspešné absolvovať skúšku z loveckého výkonu. Aj práve preto dominovali v tej dobe chovateľské stanice z Černovické hájovni a aj Atlantis Bohemia, pána Jiřiho Ohlídala, ktorý je dodnes čestným predsedom českého bulteriér klubu.

História na Slovensku

Dátum prvého zapísaného bulteriéra na Slovensku nie je celkom zrejmý, nakoľko organizácia slovenskej kynológie prešla mnohými podstatnými zmenami. Poľovnícky zväz má prvú zmienku o tomto plemene z roku 1969, či sa jedná naozaj o prvého bulteriéra na našom území, je však len veľmi ťažké zistiť, takisto záznamy o prvom vrhu sú ľahko spochybniteľné, nakoľko v tých časoch spravovali plemennú knihu viaceré organizácie, české aj slovenské, v tej dobre takisto bolo možné zapísať psov pod Slovenským poľovníckym zväzom alebo Slovenským kynologickým zväzom, záznamy s plemenných kníh sú preto neprehľadné a možno aj nepresné. Zmienka o možnom prvom vrhu pochádza z roku 1971. (údaje poskytnuté zo SPKP)

ŠTANDARD PLEMENA

,,Bulteriér musí byť silne stavaný, osvalený, symetrický a aktívny s bystrým, rozhodným a inteligentným výrazom, plný ohňa, ale s milou povahou a prístupný k výcviku“

Názov plemena: Bulteriér, Anglicky bulteriér

Originálny názov plemena: Bull Terrier, Bullterrier, English Bullterrier

Pôvod: Veľká Británia

Číslo štandardu: 11/05.01.2011/GB

Dátum publikovania platného štandardu: 24. 06. 1987

Posledná aktualizácia platného štandardu: 13. 10. 2010

Klasifikácia: 3. skupina teriéry, sekcia 3 teriéry typu bull, bez skúšky

Celkový vzhľad:   silne stavaný, svalnatý, harmonický, aktívny, s prenikavým, rozhodným a inteligentným výrazom. Jeho typickým znakom je rímsky nos (downface) a vajcová hlava. Nezávisle od veľkosti musí mať pes samčí pohlavný výraz a sučka samičí.

Povaha a správanie: bulteriér je gladiátor medzi plemenami psov, temperamentný a statočný. Povahu má vyrovnanú a disciplinovanú. Aj keď je dosť svojhlavý, voči ľudom je dobromyseľný.

Hlava: dlhá, silná a hlboká až po koniec ňucháča, ale nie hrubá. Pri pohľade spredu je ako vajíčko, vyplnená, povrch má bez priehlbín a výstupkov. Profil hlavy je od temena až po ňucháč mierne vyklenutý.

Temeno: medzi ušami skoro ploché.

Tvárová časť:

Ňucháč: má byť čierny. Jeho koniec má byť zahnutý nadol, nosné dierky dobre otvorené.

Pysky: sú rovnomerné a priliehajú k čeľustiam.

 Čeľuste a chrup: spodná čeľusť hlboká a silná. Bezchybné, čisté, veľké a pravidelné zuby s perfektným a pravidelným nožnicovým zhryzom, horné rezáky bez medzery dosahujú pred spodné a zuby sú kolmé na čeľusť.

Oči: vyzerajú úzke, sú šikmo umiestnené, trojuholníkové, uložené hlboko, čierne alebo také tmavé ako je len možné, aby vyzerali čierne, iskrivé. Vzdialenosť očí od ňucháča je zreteľne väčšia ako od očí k najvyššiemu bodu lebky. Modré alebo čiastočne modré oči sú nežiaduce.

Uši: malé, tenké, postavené blízko seba. Bulteriér má byť schopný držať uši vztýčené priamo nahor.

Krk: veľmi svalnatý, dlhý, klenutý, od hlavy k pleciam sa rozširuje, nemá lalok.

Trup: dobre zaoblený s výrazným klenutím rebier a veľkou vzdialenosťou medzi kohútikom a hrudnou kosťou, tak že hrudná kosť je bližšie k zemi ako brucho.

Chrbát: krátky, silný. Za kohútikom je chrbtová línia rovná, v širokých svalnatých bedrách mierne vyklenutá.

Bedrá: široké, svalnaté.

Hruď: je spredu široká.

Spodná línia: prebieha od hrudnej kosti pozvolne stúpajúcou krivkou smerom k bruchu.

Plecia: silné a svalnaté, ale nie ťažkopádne. Lopatky široké, ploché, ležia plocho na hrudníku, šikmina hrany lopatky zdola nahor veľmi výrazná, uhol, ktorý lopatka zviera s ramenom je skoro pravý.

Lakte: rovné, pevne priliehajú, predlaktia rovné. Predné končatiny majú kosti najlepšieho typu, silné, okrúhle a veľmi kvalitné. Sú rovnobežné a psy na nich pevne stoja. Dospelé psy majú mať behy také dlhé ako je hĺbka hrudníka.

Chvost: krátky, nízko nasadený, vodorovne nesený. Pri koreni hrubý, stenčuje sa do jemnej špičky.

Zadné končatiny: pri pohľade zozadu paralelné,.

Stehná: svalnaté.

Kolená: dobre zauhlené.

Predkolenia: dobre vyvinuté. 

Päty: dobre zauhlené.

Podpätia: krátke a silné.

Labky: okrúhle a kompaktné a s dobre klenutými prstami.

Pohyb: v pohybe vyzerá dobre zviazaný, bez námahy pokrýva veľa priestoru, pohybuje sa voľnými ľahkými krokmi, typicky rýchlo a uvoľnene. V kluse sa predné a zadné končatiny pohybujú rovnobežne. Len v rýchlom pohybe sa končatiny mierne zbiehajú. Ďaleko vykračuje, zadné končatiny sa pohybujú v bederných kĺboch voľne, v kolenách a pätách pružne, s výdatným záberom.

 Osrstenie

Srsť: krátka, priliehavá, tvrdá na dotyk , lesklá. V zime sa môže vytvoriť mäkká podsada.

Farba: biela znamená čistobielu srsť, pigmentácia kože a fľaky na hlave sa nepenalizujú. Pri farebných jedincoch nesmie dominovať biela farba. Pri jedincoch rovnakej kvality sa uprednostňuje pásikavé sfarbenie. Čiernopásikavá, červená, srnčia a tricolor je prijateľná. Striekance na bielej nie sú vítané. Modré a pečeňové sfarbenie vyslovene nežiaduce.

Veľkosť: nie je predpísaný limit na veľkosť a hmotnosť. Bulteriér musí vzbudzovať dojem mohutnosti v súlade s veľkosťou a pohlavím.

Chyby: každá odchýlka od uvedených bodov sa má pokladať za chybu, ktorej hodnotenie je v presnom pomere k stupňu odchýlky. Žiadna chyba ale nesmie ovplyvňovať zdravotný stav a pohodu psa. Psy, ktoré jednoznačne majú telesné abnormality alebo poruchy v správaní, musia byť vylúčené z posudzovania.

Poznámka: psy musia mať obidva normálne vyvinuté semenníky úplne zostúpené v miešku.

Miniatúrni (Trpasličí) bulteriér - Miniatur bull terrier

Štandard trpasličieho bulteriéra je rovnaký ako pre bulteriéra, s výnimkou veľkosti.

Veľkosť: kohútiková výška by nemala prekročiť 35, 5 cm. Pomer mohutnosti k veľkosti psa musí byť zachovaný. Hmotnostný limit neexistuje, psy by mali byť vždy harmonické.

VÝVOJ PLEMENA

Tak ako každé plemeno určite aj bulteriér prešiel určitými premenami. James Hinks krížením svojich najlepších psov získal veľmi rýchlo psa, ktorý sa konštitučne stal stabilným. Stavba tela sa už v tých časoch veľmi približovala k dnešnému štandardu.

Prvýkrát uzrel svet bulteriéra na výstave v roku1862. Po fyzickej stránke sučke chýbal široký hrudník, vytočené predne nohy a obrovská hlava. V tých časoch sa ešte kupírovali uši. Na silnejúci tlak obrancov zvierat sa však tento zákrok zhruba od roku 1889 stal nezákonným a do kruhov na posudzovanie mohli nastúpiť len psy, ktoré takýto zákrok neabsolvovali. Takto nastupovali do kruhu bulteriéri s ušami sklopenými i postavenými. V rámci plemenitby sa uprednostňovali do kruhu psy s postaveným uchom, čo sa zanedlho stalo aj požiadavkou štandardu. Krížence buldoga a starého bieleho anglického teriéra sa rodili s pomerne malým čelným stopom. Vyberaním jedincov s rovnejšou hlavou neskôr dospelo k hlavám bez známky čelného stopu. Nová forma hlavy, tzv. klabonos, sa stala v r. 1948 realitou. Jemný oblúk od temena až po nos sa stal módnym a hlavne jedným z kritérií štandardu. Napriek tomu sa však šľachtitelia stále snažili tvar hlavy zdokonaľovať. Oblúk na hlave sa stával stále výraznejším, ale na druhej strane vznikalo mnoho psov s predkusom, čo sa aj vtedy považovalo za chybu. Z histórie vieme že prvým bulteriérom, ktorý ako tak mal dnešnú bulteriérsku hlavu, bol Lord Gladiátor, vystavovaný v roku 1917 – W. J. Tuckom.

Podstatnou zmenou od svojho vývoja po súčasnú dobu prešiel bulteriér hlavne v jednom znaku, a to vo farbe srsti. Hinks chcel, aby jeho pes bol biely. Pravdepodobne preto aby sa všetci jeho psi na seba podobali a tým aj jednoduchšie získal uznanie plemena. Samozrejme, dominovala biela farba (bez farebných znakov). Po čase sa však začali objavovať psy s farebnými znakmi na hlave. Vyskytujúca sa farebne psy vznikali prikrížením stafordširského bulteriéra a jemu podobným plemenám. Farebne psy boli však nežiaduce a najmä z výstav boli vyradované. Napriek tomu sa však v plemenitbe objavovali a získavali si čoraz viac zástancov. Okrem toho museli chovatelia bielych psov uznať, že u farebných sa v podstate nižšej miere objavovali ochorenia ako hluchota a úplná strata pigmentu. Po uvedomení si, že pri párení bieleho jedinca s farebným vznikajú aj biele šteniatka a výskyt chorôb je nižší, vstúpili na javisko dejín aj farebný jedinci a stali sa v kruhu rovnocennými súpermi bielych. O uznanie farebných bulteriérov sa postarala najmä slečna Montague Johnstonoeová so svojou chovateľskou stanicou Romany. Víťazní postup farebného bulteriéra kulminoval v roku 1931, kedy víťazom plemena Cruftovej výstavy sa stal farebný bulteriér. Najväčší úspech bulteriéra je zaznamenaní ako celkoví víťaz Crufts v roku 1972, kedy výstavu vyhral pes Abraxas Audacity. V roku 1888 bol publikovaný prví štandard Bulteriéra anglickým klubom. Čo sa farieb týka, celkom jasno v tejto problematike urobil štandard, vydaný Anglickým Kennel Clubom v roku 1986. Od týchto rokov sa štandard niekoľkokrát menil, v súčasnosti sa používa štandard z 24.06.1987. FCI však štandard aktualizovala naposledy 13.10.2010, jedná sa však len o nepodstatné zmeny.